Čalúnenie II

Nemusím vám asi zdôrazňovať, že práve textilné čalúnenie nájdete v drvivej väčšine automobilov. Je to logické, pretože koža je drahá a i pri hromadnej výrobe oveľa náročnejšia na precíznosť práce. Tu je však dôležité spomenúť niekoľko základných technických údajov. Predovšetkým, že textílie používané v automobilovom priemysle sú preň i špeciálne vyvíjané. Zabudnite na to, že rovnaký materiál si kúpite niekde v obchode s metrovým textilom. Firmy, ktoré sa venujú výrobe špeciálnych textílií pre interiéry automobilov, investujú nemalé prostriedky do vývoja syntetických tkanín, aby spĺňali všetky požiadavky výrobcov automobilov. Je nesmierne dôležité, aby bol materiál farebne stály, teda odolný voči slnečnému žiareniu. Kabína auta je v lete na slnku bežne vyhriata na teploty okolo 60 – 70 stupňov Celzia a určite by sa nikomu nepáčilo, keby mu po dvoch-troch rokoch horné časti sedadiel výrazne vybledli. Ďalším dôležitým faktorom je bezpečnosť, čiže odolnosť voči ohňu. Isteže sa zatiaľ nedá zabezpečiť 100 %-ná nehorľavosť, ale pokrok je i o tom, že poťah v moderných automobiloch nevzbĺkne, ale iba tlie. Mnohí fajčiari o tom vedia svoje. :-) I nite a lepidlá používané v tomto odvetví sú vyvíjané a určené špeciálne preň. Nezdá sa to, ale vezmite do úvahy, že sedačková súprava, ktorú máte v obývačke, prežije celý svoj život pri rovnakej teplote a vlhkosti, teda v podmienkach s minimálnymi odchýlkami. O kabíne auta platí opak. Teploty v ňom kolíšu v rozsahu od zhruba – 30 za najtuhšej zimy (aspoň v našich zemepisných šírkach) do + 70, čo je cez leto bežná teplota v kabíne auta stojaceho pár hodín na slnku.

Konštrukcia sedadiel je u väčšiny výrobcov veľmi podobná. Rám je zložený z plechových výliskov a ohýbaných rúrok. Výplne sú dopasované presne na základnú kostru sedadla a väčšinou sú vyrobené zo vstrekovanej polyuretánovej peny. Vďaka tomu ich netreba k rámu nijak inak fixovať, proste sa nasunú presne na danú časť sedadla a v tej polohe ich udržuje poťah. Pre upevnenie a napnutie poťahu k penovým výplniam sa dnes používajú väčšinou dva systémy. Prvým je takzvaný americký systém, kde je v žľaboch penovej výplne napevno zaliata plastová lišta s velkro páskou (suchý zips), pričom na protiľahlých styčných plochách poťahu je jeho protikus. To zabezpečuje v sériovej výrobe rýchlu a jednoduchú montáž. Nevýhodou je, že plastové lišty sa po nejakom čase môžu uvoľniť a poťah už nebude napnutý, čím sa zdeformuje a časom i zničí, najmä ak je auto používané často a ťažšími váhovými kategóriami. Tento systém nie je čalúnnikmi príliš obľúbený, pretože je zložitejší na renováciu a ďalšie poťahovanie, a v prípade, že to ide, zvyknú ho majstri nahrádzať takzvaným európskym systémom. Ten je založený na tom, že súčasťou penových výplní sú symetricky zaliate oceľové drôty. Poťah má v spevnených miestach pod švami vsunuté rovnaké drôty. Navzájom sa spájajú kovovými „céčkami“ pomocou špeciálnych čalúnnických klieští (v hromadnej výrobe, samozrejme, hydraulických). Takto sa poťah dokonale našponuje a drží sedadlo v požadovanom tvare.

Ak ste ešte nemali príležitosť vidieť, ako taká látka vyzerá v priereze, pozrite sa na fotky. Väčšinou sa skladá z dvoch až troch vrstiev. Vrchná vrstva býva podlepená tenkým molitanom a ten ešte nejakým nepoddajným textilom. Podlepenie materiálom s minimálnou rozťažnosťou je veľmi dôležité, aby si materiál pamätal svoj tvar. Zabráni sa tým neskoršiemu rozťahovaniu a deformácii čalúnenia sedadiel. Je úplne bežné, že čalúnnici si látku podľa potreby podlepujú aj sami. V niektorých prípadoch však majstri naopak odlepujú protirozťažnú textilnú vrstvu, ktorou je poťahovina podlepená a nahrádzajú ju tenkým molitanom. Týka sa to najmä stredových častí sedadiel, kde je žiaduce, aby sa poťahová látka po prešití prispôsobila tvaru molitanu a dosiahla sa efektná „vlnkovatosť“. Ak by to neurobili, molitan by sa prispôsobil tvaru vystužovacej látky a tvarovanie by bolo nevýrazné.

Postup práce pri prečalúnení by sa dal v krátkosti opísať asi takto. Zo sedadiel sa vyzlečie originálny poťah, ten sa rozpára a podľa jednotlivých dielov sa vyrobí strih, nová látka sa postrihá podľa vzorov z pôvodných sedadiel a natiahne sa na sedačku. Upevnia sa napínacie drôty a je hotovo. Verte však, že také jednoduché to zďaleka nie je, a dobre ušitý obťah zaručuje iba polovicu úspechu. Tou druhou je vedieť poťah správne upevniť a natiahnuť. A práve v tom je umenie čalúnnických majstrov, ktorí dokonale zvládajú všetky fázy, a na výsledok ich práce je radosť pozerať.

Ešte som sa však nezmienil o tom, že keď už je sedadlo „vyzlečené“, možno ho opraviť, ak je penová výplň poškodená, alebo anatomicky upraviť, pokiaľ si to zákazník želá. Na to sa používa niekoľko druhov molitanu s rôznou tvrdosťou. Na sedacie časti, samozrejme, mäkký a na bočné oporné časti tvrdá lisovaná molitanová drť. Možnosti sú v tomto smere skoro neobmedzené...